Smrť je definitívna. Mysleli si, až kým nezomrel ich kamarát Emil.

 

Od toho okamihu je smrť novým členom partie a chce prekvapiť, zaskočiť , rozosmiať, zaujať. Napríklad možnosťou žiť naďalej vo virtuálnom priestore.

 

Sú generáciou, ktorá odchádza inak a smúti inak. Majú vlastné pravidlá a posmrtné rituály. Vedia sa dokonale pripraviť a dokonale žialiť. Zdanlivé pochopenie nachádzajú na svojom profile. Zvládajú spievať, plávať, tancovať, konverzovať a nezapadať do davu.

 

Skutočná blízkosť ich však zaskočí. Všetko je v pohľade tasmánskeho vlka.

 

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Inscenácia sa objavila na festivale Nová dráma, Dotyky a spojenia a Fokus Pokus.